S manželom sme cca 12 rokov vo vzťahu, z toho 7 rokov manželia. Boli sme úžasný pár a vždy sme sa snažili pracovať na komunikácii našich prianí a potrieb. Podieľame sa na domácich prácach a snažíme sa, aby boli rozdelené rovnomerne. Krátko potom, čo sme sa vzali, prišiel o prácu. V tom čase mi to bolo úplne jedno. Mám prácu na plný úväzok, zarobila som dosť peňazí na zaplatenie účtov. Čas plynul a diskutovali sme s ním o tom, že je nezamestnaný. Nič sa nezmenilo. Ale včera to bola posledná kvapka. Robil výpočty pre účty a bola som konfrontovaná so skutočnosťou, že mi zostalo 384 korún. Je čas Vianoc a ja sotva budem mať dosť, aby som nám pomohla pokračovať.
Len som si hovorila: Pracovala som a udržiavala náš dom bez jeho pomoci. Sme tak na mizine, bojujeme na každom kroku. Čo už spolu sakra robíme? Vedie ma to k myšlienke, či v takom vzťahu má cenu zotrvávať alebo nie. On sa absolútne nesnaží nejaké peniaze zarobiť a je mu to všetko jedno. Rozmýšľam nad tým čím ďalej tým viac a som bezradná. Chcela by som sa s ním o tom samozrejme porozprávať, ale príde mi, že on nemá záujem. Nemá záujem o nič. Predtým to bolo úplne iné, všetko bolo ako v rozprávke, než prišiel o prácu. Mám strach o budúcnosť. Chcela by som, aby si aspoň našiel nejakú brigádu, keď už nie prácu.
Neviem, čo si počať a čo by on robil, keby bol na mojom mieste. Stále mám tendenciu mu dávať ďalšie a ďalšie šance, ale viem, že toto asi nikam nevedie. Rozmýšľam, či spolu máme ešte nejakú budúcnosť. Možno je normálne, že po toľkých rokoch vzťahu máme nejaké problémy, ale ja neviem. To, že mám prácu iba ja, je zásadná vec, ktorú by sme mali riešiť spoločne. Príde mi, že on to ale riešiť nechce a všetko odmieta. Nekomunikuje so mnou natoľko, aby sme dokázali tento problém, čo ma trápi, vyriešiť. Naozaj neviem, čo mám robiť a ako z toho von.